Ako propaganda a koloniálny „vynález“ zapríčinili jednu z najväčších genocíd konca 20. storočia

Ako propaganda a koloniálny „vynález“ zapríčinili jednu z najväčších genocíd konca 20. storočia

Svet si v týchto dňoch pripomína 25. výročie genocídy v Rwande, počas ktorej v priebehu 100 dní zahynulo okolo milióna ľudí. To znamená, že každý deň vraždenia zomrelo 10-tisíc ľudí.

Rwanda je malá hornatá krajina uprostred Afriky, ktorej obyvateľstvo bolo v 90. rokoch 20. storočia rozdelené na dva kmene:
Tutsiov, ktorých bolo menej (asi 14 percent), no pri moci boli už niekoľko storočí, a Hutuov, ktorých bolo viac ako 80 percent, no k moci sa dostali až v roku 1961.

I keď si oba kmene boli blízke, delili sa o jazyk, kultúru a náboženstvo, rozkol do radov oboch kmeňov priniesli európski kolonizátori, keď počas svojej vlády uprednostňovali menšinových Tutsiov, ktorých považovali za nadradených. Belgickí kolonisti v roku 1933 zaviedli systém identifikačných kariet. Každý obyvateľ Rwandy mal v tej svojej napísané, či patrí k Hutuom, Tutsiom aleboku kmeňu Twa.

Po získaní nezávislosti získali moc väčšinoví Hutuovia, ale systém kariet zavedený Belgičanmi zachovali a začali so šírením propagandy proti Tutsiom.

Štátne médiá začali šíriť strach, obľúbeným sa stal naratív MY (Hutuovia) vs. ONI (Tutsiovia). Médiá poukazovali na koloniálnu éru a vyjadrovali obavy, že by sa Tutsiovia mohli znovu ujať vlády a Hutuovia by sa opäť stali obeťami. Tutsiovia boli vykresľovaní ako šváby, novinári poukazovali na „zradcov medzi nami“ a táto nenávistná propaganda bola označovaná za štandardné spravodajstvo. Obľúbené boli aj obscénne a rasistické vtipy.

Čo však takúto propagandu skutočne urobilo efektívnou, bola kombinácia dehumanizácie Tutsiov (veď to ani nie sú ľudia, sú to nepriatelia) a legitimizácie ich odstránenia (aj tak si to zaslúžia). Propagandu šírili hlavne Rádio Rwanda a Radio Télévision des Milles Collines (RTLM), ktoré mali celonárodný dosah.

Za začiatok genocídy sa považuje zostrelenie lietadla s prezidentom Habyarimanom. Pre rozdelenú spoločnosť to bol viac ako dostatočný dôvod na spustenie vraždenia, na ktoré boli, mimochodom, ozbrojené milície Hutuov už istý čas pripravené. Situáciu im uľahčil aj už spomínaný systém zavedený belgickými kolonizátormi, v ktorom mal každý Rwanďan identifikačnú kartičku s kmeňovou príslušnosťou.

Po tomto incidente odštartovalo nové kolo propagandy, štátne médiá zo smrti prezidenta Habyarimanu obvinili Tutsiov a umiernených Hutuov, označovali vinníkov spolu s miestami ich pobytu a výzvami na rýchly zásah. Zabijaci tak často niesli v jednej ruke mačetu a v druhej rádio.

Rádiá naďalej šírili dezinformácie, udržiavali atmosféru strachu a ospravedlňovali vraždenie Tutsiov ako akt sebaobrany. Rozsah šírenia propagandy si uvedomili aj medzinárodní predstavitelia a kanadský generál Roméo Dallaire, veliteľ mierových jednotiek OSN v Rwande, volal po používaní rušičiek, ktoré by obmedzili šírenie propagandy po rádiových vlnách.

Bývalá americká ambasádorka pri OSN Samantha Powerová sa vyjadrila, že rušenie vysielania mohlo zastaviť alebo aspoň spomaliť tempo vraždenia. Uvažovalo sa aj nad použitím americkej technológie rušenia rádiových vĺn z lietadla, nič z toho sa napokon nestalo.

V Rwande sa ukázal zničujúci vplyv propagandy. V historicky rozdelenej spoločnosti bolo evidentné, že médiá živili hystériu a strach, extrémistov posmeľovali k činom, ktoré následnej ospravedlňovali. Medzi kmeňmi panovalo napätie desaťročia, no kombinácia nenávistnej propagandy a historickej krivdy viedla k vraždeniu desivých rozmerov.

Mimochodom, hlavní šíritelia propagandy z RTML, Jean-Bosco Barayagwiza, Ferdinand Nahimana a Hasson Ngeze boli odsúdení na 30- a 35-ročné trvanie odňatia slobody. Súd ich obvinil zo „sprisahania, genocídy, priameho a verejného podnecovania k páchaniu genocídy a prenasledovania, a zo zločinov proti ľudskosti“.