Mýty o operáciách NATO

Mýty o operáciách NATO

VOJENSKÁ OPERÁCIA V KOSOVE NEBOLA LEGITÍMNA

TVRDENIE: Vojenská operácia v Kosove nebola legálna. Vyhlásenie nezávislosti Kosova, ktoré podporil Medzinárodný súdny dvor, je precedensom konania na Kryme.

FAKT: Najmä predstavitelia Ruskej federácie po vypuknutí konfliktu na Ukrajine a následnej okupácii Krymu zdôrazňovali, že situácia je rovnaká ako vyhlásenie nezávislosti Kosova, ktoré stanoviskom podporil aj Medzinárodný súdny dvor. NATO operácia v Kosove bola však spustená po viac ako roku rozsiahlych medzinárodných mierových rokovaní pod záštitou OSN a Kontaktnej skupiny, ktorej členom bola aj Ruská federácia. Tá mala za cieľ nájsť mierové riešenie konfliktu. Bezpečnostná rada OSN počas rokovaní viackrát upozornila na narastajúci počet utečencov, porušovanie ľudských práv a zabíjanie civilistov. Po tom, ako sa stranám konfliktu nepodarilo dosiahnuť dohodu, medzinárodné spoločenstvo realizovalo vzdušnú operáciu a operáciu na vynútenie mieru KFOR pod vedením NATO, ktorej súčasťou spočiatku bola aj Ruská federácia (pamätné je napríklad obsadenie letiska ruskými silami v Prištine). Operácia mala mandát rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN (UNSCR 1244). Za prijatie rezolúcie, ktorej hlavným cieľom bolo nastoliť bezpečie v Kosove, hlasovala aj Ruská federácia. To viedlo následne k 10-ročnému vyjednávaniu pod záštitou OSN o budúcnosti a postavení Kosova, presne tak, ako to definoval mandát rezolúcie BR OSN 1244.

V prípade Krymu však bez náznaku krízy a bez záujmu o začatie rokovaní s medzinárodnou komunitou, vrátane OSN, Ruská federácia jednoducho obsadila časť územia inej krajiny. Stanovisko Medzinárodného súdneho dvora k špecifickej otázke o kosovskej nezávislosti, na ktoré sa Rusko oficiálne odvoláva, hovorí, že medzinárodné právo neobsahuje aktívne ustanovenie, ktoré obmedzuje vyhlásenia nezávislosti, preto kosovské vyhlásenie nezávislosti neporušuje medzinárodné právo. Medzinárodný ssúdny dvor ale zároveň upozornil na okolnosti, v ktorých by nároky na nezávislosť boli ilegálne. Tie by zahŕňali nezákonné použitie sily. Najlepším príkladom nezákonného použitia sily je práve jej použitie na Kryme, čo je presne to, čo Rusko použilo. Súd taktiež jednoznačne hovorí, že toto rozhodnutie nemá slúžiť ako precedens pre ďalšie konanie a týka sa tohto konkrétneho príkladu.

OPERÁCIA NATO V LÍBYI DESTABILIZOVALA KRAJINU

TVRDENIE: NATO v Líbyi zlyhalo, nelegálna operácia rozvrátila krajinu.

FAKT: Kritikov operácie NATO v Líbyi je veľa. Jeden z najčastejších argumentov hovorí, že pád M. Kaddáfího viedol k destabilizácii celej krajiny. Tu treba oddeliť zámer a samotnú realizáciu operácie. Zámerom bolo zamedzenie humanitárnej katastrofy v krajine, ktorá by viedla už sama k destabilizácii krajiny a obavy, že dôjde k dlhej občianskej vojne. Taktiež panovalo presvedčenie o tom, že obyvateľstvo krajiny bude mať vnútornú silu a spoločný záujem vytvoriť si taký spoločenský poriadok, ktorý by odzrkadľoval ideály Arabskej jari. Samotná vojenská operácia bola úspešná a prebehla podľa plánu.

Čo sa dá kampani NATO v Líbyi vytknúť je, že nemala plán stabilizácie po ukončení samotnej kampane a ponechala Líbyu samej sebe s rôznymi súperiacimi frakciami. Je to chyba ako NATO, tak aj členských krajín. NATO vykonalo operáciu presne tak, ako sa od nej vyžadovalo a viac už od Aliancie jej členské krajiny nevyžadovali. NATO pripravilo záverečnú správu operácie, ktorá bola schválená spojencami a vec sa uzavrela. Napriek tomu, že členské krajiny nemali záujem sa Líbyou ďalej zaoberať, mohlo NATO využiť záverečnú správu a upozorniť na potrebu stabilizácie bezpečnostnej situácie v Líbyi.

Zároveň treba dodať, že NATO nevykonáva stabilizačné a rekonštrukčné práce. Jednoducho to nepatrí medzi jej kompetencie a úlohy. Výnimkou je v tomto prípade Afganistan, kde sa NATO rozhodlo dobrovoľne vykonávať tieto úlohy. Práve úlohy stabilizácie a rekonštrukcie patria primárne medzi základné úlohy OSN, ale tá po ukončení operácie NATO v Líbyi taktiež nedostala od žiadnej krajiny požiadavku, aby sa takouto otázkou zaoberala. Túto možnosť nevyužili ani najväčší kritici operácie v Líbyi.

Najväčšími kritikmi tejto operácie sú africké krajiny a Rusko. Líbya bola jedným z najväčších prispievateľov do rozpočtu Africkej únie, čo malo pre prevažne rôznych afrických autoritatívnych vládcov oveľa väčšiu prioritu ako zmeny v Líbyi. Po zvrhnutí M. Kaddáfího sa veľa vládcov z afrických krajín vyhrážalo prerušením spolupráce, či žalobami pre porušenie práv M. Kaddáfího. Avšak mnohí z nich sami vládli diktátorsky a porušovali ľudské práva.

Rusko sa síce od počiatku stavalo k operácii NATO v Líbyii skepticky, ale zároveň malo záujem o zachovanie dobrých vzťahov so Západom. V tomto prípade hlavne s Francúzkom (Sarkózy) a Talianskom (Berlusconi), ktoré boli hnacím motorom operácie. Ako veľmoc teda tiež kalkulovali a obetovali diktátora na úkor svojich záujmov. To dospelo k tomu, že Ruská federácia schválila všetky rezolúcie Bezpečnostnej rady týkajúce sa tejto operácie.

Operácia Unified Protector bola spustená po schválení rezolúcií Bezpečnostnou radou OSN (rezolúcie 1970 a 1973), ktoré citujú kapitolu VII Charty OSN.

Následne po operácii NATO bola zostavená Medzinárodná vyšetrovacia komisia OSN pre Líbyu, ktorá dospela k záveru, že nebola porušená rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN a ani medzinárodné právo. Záverečná správa zároveň uvádza, že Aliancia uskutočnila vysoko precíznu kampaň s cieľom minimálnych civilných strát.

OPERÁCIA NATO V AFGANISTANE ZLYHALA

TVRDENIE: Operácia NATO v Afganistane je dlhá, nákladná a neprináša výsledky.

FAKT: Vlna kritiky sa zniesla aj na operáciu NATO ISAF v Afganistane, podľa mnohých je misia zbytočná, dlhá a nákladná. Je pochopiteľné, že bežný človek vníma Afganistan ako niečo vzdialené až abstraktné. Ale v dnešnom svete, ktorý je tak poprepájaný, si často neuvedomujeme, aké negatívne následky by malo pokračovanie vlády Talibanu v Afganistane aj pre ostatný svet. Hrozby boli vtedy porovnateľné s dnešnou hrozbou Islamského štátu, kde na území kontrolovanom teroristickou organizáciou boli cvičení a pripravovaní teroristi z celého sveta.

NATO prevzalo velenie operácie v Afganistane v roku 2003, ktoré je operáciou na vynútenie si mieru s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN (konkrétne: 1386, 1413, 1444, 1510, 1563, 1623, 1707, 1776 and 1833).

Hlavným cieľom operácie mala byť pomoc afganskej vláde zabezpečovať pre svojich obyvateľov bezpečnosť a pomôcť krajine vybudovať bezpečnostné zložky, tak, aby sa Afganistan opäť nestal útočiskom medzinárodných teroristov.

Pod velením NATO operácia sa postupne rozširovala do celého Afganistanu a pridalo sa k nej 22 nečlenských krajín NATO. ISAF zároveň vybudoval kompletne nové ozbrojené zložky Afganistanu, ktorých je dnes okolo 350 000 (vojaci a policajti).

Operácia v Afganistane prešla dlhým vývojom a značnými problémami. Je fakt, že hrozby pre Afganskú bezpečnosť naďalej pretrvávajú. Rozdiel však je, že zodpovednosť za svoju bezpečnosť za podpory medzinárodných jednotiek pôsobiacich v Afganistane v rámci misie „Resolute Support“ dnes už prevzali afganské ozbrojené zložky, ktoré v roku 2003 neexistovali.

Štatistiky o ekonomickej a sociálnej situácii v Afganistane v roku 2016 v porovnaní s rokom 2001 hovoria jasne, akým úspechom operácia NATO bola a aký mala pozitívny dopad pre Afganistan.

OPERÁCIA NATO NEZASTAVILA PREKVITAJÚCI OBCHOD S DROGAMI

TVRDENIE: Operácia NATO v Afganistane zlyhala, pretože nezastavila obchod s drogami.

FAKT: Kto pozná Afganskú realitu a chudobu obyvateľstva, dospeje k záveru, že obchod s ópiom a inými drogami boli jedným z hlavných príjmov obyčajného obyvateľstva, bez alternatívy, podporované vládou Talibanu. Ruská federácia postupne začala od NATO ISAF požadovať väčšiu angažovanosť v boji proti drogám, keďže jednou z hlavných tranzitných krajín bolo práve Rusko (ktoré sa časom stávalo aj destináciou). Riešenie problematiky drog v tak nestabilnej krajine ako Afganistan si vyžadoval prehodnocovanie plánov a viazanie jednotiek ISAF práve na boj proti drogám, ktorý v prvých rokoch operácie nebol hlavným bezpečnostným problémom. Zároveň NATO nevyplývala zodpovednosť túto problematiku riešiť, čo vyplývalo aj z mandátu rezolúcií OSN. Primárnym zodpovedným sa stala Afganská vláda, ktorá je v tejto oblasti podporovaná medzinárodnou komunitou (NATO, OSN a EÚ).