Mýty o NATO a Rusku

Mýty o NATO a Rusku

NATO JE PRE RUSKO HROZBOU

TVRDENIE: NATO zatlačilo Rusko na hranicu ohrozenia jeho bezpečnostných záujmov.

REALITA: Žiaden z 28 štátov združených v NATO nemá a nemôže mať záujem na konfrontácii s Ruskom. Dokonca Spojené štáty, ktorým je vyčítané, že cez NATO vytvárajú pre Rusko hrozbu, sa pod vedením Baracka Obamu v roku 2009 rozhodli pre politiku „resetu“ vzťahov s Ruskom a odsun významnej časti svojich vojsk z Európy (žiaľ výsledkom bola paradoxne zvyšujúca sa agresivita Ruska). NATO sa začalo usilovať o zblíženie s Ruskom na londýnskom samite v júli 1990, ponúkajúc dialóg namiesto konfrontácie. Počas nasledujúcich rokov aliancia podporovala dialóg a spoluprácu vytváraním nových platforiemPartnerstva pre mier (PfP) a Euroatlantickej partnerskej rady (EAPC) – otvorených celej Európe, vrátane Ruska. V roku 1997 podpísali NATO a Rusko Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, vytvárajúc Stálu spoločnú radu NATO-Rusko. V roku 2002 úroveň vzťahu pozdvihli založením Rady NATO-Rusko (NRC). Svoj záväzok voči Zakladajúcemu aktu opätovne potvrdili na samitoch NATO-Rusko v Ríme v roku 2002 a v Lisabone v roku 2010. Od založenia NRC pracovali NATO a Rusko spoločne na množstve problémov, počnúc bojom s drogami a terorizmom, končiac záchranou ponoriek a civilným krízovým plánovaním. Žiadnemu inému partnerovi nebol ponúknutý porovnateľný vzťah, ani podobný komplexný inštitucionálny rámec.

PROTIRAKETOVÁ OBRANA JE NAMIERENÁ PROTI RUSKU

TVRDENIE: Protiraketová obrana NATO vážne ovplyvní pomer síl v Európe a ohrozí bezpečnosť Ruska. Jej cieľom je neutralizovať ruské jadrové sily a schopnosť odstrašenia.

REALITA: Pripravovaný protiraketový systém má chrániť územie, sily a populáciu NATO pred potenciálnymi hrozbami pochádzajúcimi mimo euroatlantického priestoru. Nie je namierený proti Rusku, nie je preň technologicky ani rozsahom žiadnou hrozbou a neovplyvní jeho schopnosť strategického odstrašenia. Opakovane to potvrdil aj ruský vicepremiér Rogozin. Aby napriek tomu NATO vyvrátilo všetky podozrenia a ubezpečilo Rusko o svojich úmysloch, navrhlo režim transparentnosti zahŕňajúci vytvorenie dvoch centier protiraketovej obrany. Rusko všetky návrhy odmietlo a naopak zneužíva projekt protiraketovej ochrany Európy v informačnej kampani voči aliancii.

POSILŇOVANIE VÝCHODNEJ HRANICE NATO JE NELEGITÍMNE

TVRDENIE: Budovanie vojenskej infraštruktúry v pobaltských štátoch, či strednej Európe je rinčanie zbraňami, je nelegitímne a prispieva k zhoršovaniu vzťahov s Ruskom.

REALITA: Okamžité posilnenie obrany východnej hranice NATO a zvyšovanie vojenských kapacít NATO je reakciou na agresívne konanie Ruska voči Ukrajine. Prichádza na základe požiadavky štátov, ktoré sa cítia ohrozené, a po konsenzuálnom odsúhlasení všetkými členmi aliancie. Zároveň je v súlade so Zakladajúcim aktom o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti z roku 1997, v ktorom Rusko súhlasilo s tým, že aliancia bude vykonávať kolektívnu obranu prostredníctvom príprav na rozmiestnenie síl, k čomu jej má slúžiť adekvátna infraštruktúra. Tá istá dohoda aliancii umožňuje, v prípade hrozby agresie ako aj pri cvičeniach, vojenské sily reálne rozmiestniť. V skutočnosti však k žiadnym masívnym rozmiestňovania spojeneckých síl na území hraničných štátov nedošlo, kým Rusko na základniach mimo svojho územia udržuje vyše 30 tisíc vojakov (z toho 16000 ilegálne na Ukrajine, 7000 ilegálne v Gruzínsku, 5000 v Tadžikistane, cez 3000 v Arménsku, 1500 v Moldavsku a ďalších v Kirgizsku, či Bielorusku).

ROZŠIROVANIE NATO JE PORUŠENÍM SĽUBU

TVRDENIE: Rozširovanie NATO je v rozpore so sľubmi danými Sovietskemu zväzu západnými mocnosťami pri rokovaniach o opätovnom zjednotení Nemecka.

REALITA: Žiadny taký sľub nebol nikdy daný a Rusko nikdy neposkytlo žiadny dôkaz podporujúci svoje tvrdenie, nebola v tejto veci podpísaná žiadna písomná dohoda a v čase údajného sľubu navyše stále existoval Varšavský pakt aj Sovietsky zväz. Tvrdenie nakoniec odmietol aj samotný bývalý prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov: „Téma rozširovania NATO v tých rokoch vôbec nebola nastolená a diskutovaná. Hovorím to s plnou zodpovednosťou. Ani jeden východoeurópsky štát otázku neotvoril, a to ani po tom, čo Varšavský pakt v roku 1991 prestal existovať. Nenastolili ju ani západní lídri. Diskutovali sme o inej veci: o uistení, že vojenské štruktúry NATO sa nerozšíria a dodatočné ozbrojené sily aliancie nebudú rozmiestnené na území vtedajšej NDR po znovuzjednotení Nemecka. Vyjadrenie [amerického ministra zahraničných vecí Jamesa] Bakera [o tom, že NATO sa neposunie ani o milimeter ďalej], bolo spravené v tomto kontexte. O tom hovorili [nemecký kancelár Helmut] Kohl a [minister zahraničných vecí a vicekancelár Hans-Dietrich] Genscher.“