Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (V.)

Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (V.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III. a IV.).

METAMORFÓZY SOVIETSKEJ HROZBY

Na začiatku marca 1919 sa v Moskve uskutočnil zakladajúci I. kongres Komunistickej internacionály (Kominterny). V koncepčnom dokumente Platforma medzinárodného komunistického hnutia sa uvádzalo, že hlavným cieľom komunistov je získanie moci v ich materských krajinách prostredníctvom „revolúcie“. Štátne prevraty mali zlikvidovať „buržoázny“ parlamentarizmus a zameniť ho režimom sovietskeho typu a tzv. diktatúrou proletariátu.  Vodca sovietskych komunistov V. I. Lenin deklaroval, že založenie Kominterny je prvým krokom k vytvoreniu „medzinárodnej Sovietskej republiky a k medzinárodnému víťazstvu komunizmu“. Kominterna mala slúžiť ako koordinačná a organizačná štruktúra zaisťujúca vzájomnú podporu komunistických hnutí v jednotlivých krajinách. V skutočnosti však predstavovala nástroj Moskvy na realizáciu jej ideologickej a mocenskej expanzie.

Červená pavučina Kominterny

V praxi Kominterna financovala radikálne ľavicové hnutia v Európe, ktoré sa nestabilnú situáciu po skončení I. svetovej vojny snažili využiť na uchopenie moci.  Pomáhala pri formovaní komunistických štruktúr a snažila sa o rozštiepenie sociálnodemokratických strán, ktorých politika podľa Moskvy znižovala „revolučný potenciál más“. V Berlíne bolo vytvorené Západoeurópske byro Kominterny a vo Viedni zasa Juhovýchodoeurópske byro, ktoré našli živnú pôdu v podmienkach vojensky porazeného, hospodársky oslabeného, sociálne radikalizovaného a teritoriálne okliešteného Nemecka a Rakúska.   Šéf berlínskej regionálnej centrály Kominterny J. S. Reich za sovietske peniaze kúpil v Hamburgu vydavateľstvo Carl-Hoym a zaistil masovú distribúciu propagandistickej tlače a agitačných materiálov.  V novembri 1919 vo Frankfurte nad Mohanom zorganizoval tajnú konferenciu ľavicových radikálov z  európskych sociálnodemokratických strán.  Ilegálne kominternovské centrály v Berlíne a vo Viedni taktiež zabezpečovali kuriérske spojenie medzi Moskvou a komunistickými aktivistami v celej Európe.

Aktivizácia propagandistickej a podvratnej činnosti Kominterny na prelome rokov 1919/1920 súvisela s prekonaním krízovej fázy občianskej vojny v Rusku.  Leninov režim upevnil svoje domáce pozície do takej miery, že sa mohol viac sústrediť na „export revolúcie“ a boj s národnými štátmi vzniknutými na území rozvráteného cárskeho Ruska. Došlo k eskalácii sovietsko-poľskej vojny, počas ktorej Červená armáda v auguste 1920 prenikla až k Varšave. Vodcovia Ruskej komunistickej strany boľševikov sa snažili prostredníctvom porážky Poľska otvoriť cestu do Nemecka, ktoré vnímali ako „revolučne najperspektívnejšiu“ krajinu v Európe. Uchopenie moci nemeckou radikálnou ľavicou by vytvorilo predpoklady, že sovietske Rusko nebude osamotené v „kapitalistickom obkľúčení“ a získa spojenca v podobe rozvinutého a vyspelého západného štátu.

V moskovskom ústredí Kominterny bolo v auguste 1920 sformované tzv. Tajné oddelenie, ktoré zodpovedalo za vytváranie ilegálnych sietí napojených na regionálne centrály po vzore berlínskeho a viedenského byra. Následne bolo premenované na Oddelenie medzinárodných vzťahov Kominterny a jeho existencia ostávala hlboko zakonšpirovaná. V oficiálnych dokumentoch sa nikde nespomínalo, o to dôležitejšia však bola jeho úloha v reálnom živote. Uvedené oddelenie riadilo a financovalo komunistické hnutia v jednotlivých európskych krajinách. Súčasný slovenský historik J. Benko s odvolávkou na ruské zdroje explicitne uvádza: „k hlavným úlohám Oddelenia medzinárodných vzťahov parilo budovanie a udržiavanie konšpiratívnych vzťahov medzi exekutívou Kominterny a komunistickými stranami. V rámci toho zaisťovalo obojsmerný prenos informácií, peňazí, dokumentov a organizačných direktív, ako aj prepravu svojich ľudí z krajiny do krajiny, tak ako si to vyžadovali aktuálne potreby organizácie…. Subverzné ciele, utajené pôsobenie a prevažne konšpiratívne metódy práce si vyžadovali ľudí, ktorí disponovali adekvátnymi schopnosťami na fungovanie mimo legality“.

Na prelome júla a augusta 1920 sa v Moskve uskutočnil II. kongres Kominterny, ktorý schválil prísnu centralizáciu celej tejto štruktúry. Kominterna sama seba oficiálne označila za „jednotnú celosvetovú komunistickú stranu, v rámci ktorej komunistické strany existujúce v každej krajine predstavujú samostatné sekcie“. Radikálnym ľavicovým stranám v európskych krajinách bol vstup do Kominterny umožnený len po splnení 21 podmienok, medzi ktoré okrem iného patril boj proti sociálnodemokratickým stranám, ovládnutie odborárskych zväzov, podrývanie ozbrojených síl materských štátov, získanie podpory roľníckej triedy, ako aj získanie podpory národnostných menšín ako nástroja boja proti materským štátom. Ďalšou kľúčovou podmienkou, popri legálne pôsobiacich straníckych štruktúrach, bolo vytváranie ilegálnych polovojenských štruktúr,  ktoré mali byť v príhodnej chvíli využité na získanie moci a nastolenie tzv. diktatúry proletariátu. Za československú radikálnu ľavicu sa II. kongresu Kominterny zúčastnili A. Zápotocký (spoluzakladateľ Komunistickej strany Československa a budúci druhý komunistický prezident),  B. Hůla (bývalý vojnový zajatec a absolvent špeciálnych kurzov v sovietskom Rusku, spoluzakladateľ KSČ) a I. Olbracht (spisovateľ, komunistický novinár a budúci poslanec parlamentu).

Kominterna popri svojich regionálnych centrálach začala v rastúcej miere využívať aj oficiálne zastupiteľské úrady sovietskeho Ruska, ktoré pôsobili v zahraničí pod ochranou diplomatickej imunity. Išlo predovšetkým o humanitárne misie na repatriáciu ruských zajatcov a obchodno-ekonomické misie. S postupným nadväzovaním diplomatických vzťahov k nim pribúdali aj veľvyslanectvá a konzuláty. G. Z. Besedovskij (jeden z prvých sovietskych diplomatov, ktorý v roku 1929 utiekol na Západ) vo svojich memoároch uviedol, že každá sovietska diplomatická misia mala už od začiatku 20-tych rokov vo svojich radoch predstaviteľov Kominterny, ktorí väčšinou pracovali pod krytím tlačových tajomníkov. Príslušníci civilnej spravodajskej služby, ktorá organizačne patrila k represívnym orgánom Čeka/OGPU, pracovali pod krytím stredných diplomatických hodností. Príslušníci vojenskej spravodajskej služby pracovali pod krytím nižších diplomatických hodností.  Predstavitelia Kominterny, rovnako ako príslušníci sovietskych spravodajských služieb mali vlastnú organizačnú štruktúru, disponovali svojimi šiframi a nepodliehali Ľudovému komisariátu zahraničných vecí.

Moskva využívala tri zdroje na financovania Kominterny a jej národných sekcií – komunistických strán v jednotlivých európskych krajinách. Išlo o štátny rozpočet sovietskeho Ruska, stranícky rozpočet Ruskej komunistickej strany boľševikov a tzv. Tajný fond, do ktorého prispievali represívne orgány Čeka/OGPU skonfiškovaným majetkom popravených, uväznených alebo vyhnaných „nepriateľov ľudu“. Podľa súčasného ruského historika A. J. Vatlina napríklad Západoeurópske byro Kominterny v Berlíne len v roku 1921 dostalo z Moskvy 122 miliónov mariek, ktorými financovalo radikálne ľavicové hnutia v celom regióne.

Snaha Leninovho režimu za každú cenu ideologicky a mocensky expandovať do Európy bola realizovaná na úkor domáceho obyvateľstva. V rokoch 1918 – 1922 na frontoch občianskej vojny padlo 1,5 milióna kombatantov, v rámci politického teroru bolo zavraždených približne 1 milión ľudí a okolo 5 miliónov ľudí zomrelo v dôsledku katastrofálnych sociálno-ekonomických pomerov a masových epidémií. Na prelome rokov 1921/1922 sovietske Rusko zachvátil prvý hladomor, v dôsledku ktorého zomrelo ďalších 5 miliónov obyvateľov. Podľa súčasného ruského historika A. G. Latyševa Ruská komunistická strana boľševikov pod zámienkou pomoci hladujúcim pristúpila k zhabaniu všetkých cirkevných cenností po celej krajine v celkovej hodnote 2,5 miliardy zlatých rubľov. Z tejto sumy však iba 1 milión bol symbolicky vyčlenený na nákup potravín v zahraničí, zvyšné zdroje boli v ďalších rokoch využité Moskvou na politické účely, vrátane financovania Kominterny a zahraničných radikálnych ľavicových hnutí.

Vystúpenie V. I. Lenina na manifestácii v Moskve v roku 1919
Predsedníctvo II. kongresu Kominterny v Moskve v júli/auguste 1920: zľava doprava G. Serrati (Taliansko), L. D. Trockij (sovietske Rusko), P. Levi (Nemecko), G. J. Zinovjev (sovietske Rusko), M. I. Kalinin (sovietske Rusko)
Príslušníci sovietskej Červenej armády v roku 1920 počas vojny proti Poľsku

Infiltrácia  sovietskych agentov

Porážka Uhorskej sovietskej republiky a likvidácia s ňou spojenej Slovenskej sovietskej republiky v lete 1919 boli Moskvou vnímané ako taktická porážka v jednej z bitiek hybridnej vojny, ktorú Leninov režim nazýval „svetovou revolúciou“. Neúspešný pokus o rozbitie Československa však ani zďaleka neznamenal koniec hybridnej vojny, ale iba jej prechod do novej fázy. Vedenie československej sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov pokračovalo v nábore a vysielaní vyškolených kádrov do materskej krajiny, kde sa mali venovať propagandistickej a podvratnej činnosti zameranej na uchopenie moci a vytvorenie režimu sovietskeho typu.  Na začiatku roku 1920 sa v sovietskom Rusku nachádzalo ešte 438 členov tejto sekcie, ďalšie stovky prešli indoktrináciou a výcvikom v rokoch 1918 – 1919 a v rámci repatriácie zajatcov sa už vrátili do vlasti.

Tajomník československej sekcie J. Petrlík (krycie meno J. Salát) na prelome rokov 1919/1920 vyslal domov všetkých členov jej vedenia. Na základe rozhodnutia Moskvy bola táto sekcia v marci 1920 transformovaná  na Československé byro propagandy a agitácie pri Ústrednom výbore Ruskej komunistickej strany boľševikov. Do konca roku 1920 pokračovala repatriácia zvyšných rakúsko-uhorských zajatcov českého a slovenského pôvodu zo sovietskeho Ruska. Túto skutočnosť využilo 308 absolventov sovietskych špeciálnych kurzov, ktorí sa spolu so zajatcami vrátili do Československa.  Do vlasti sa v auguste 1920 vrátil aj J. Petrlík, ktorý vo svojom hlásení do Moskvy vo februári 1921 napísal, že spolu s J. Handlířom  úspešne zorganizovali ilegálnu činnosť a rozložili Československú sociálnodemokratickú stranu. Nadviazali taktiež spojenie s regionálnymi centrálami Kominterny v Berlíne a vo Viedni a vyslali kuriérov do sovietskeho Ruska.

Československá vláda napriek permanentnému zasahovaniu Moskvy do svojich vnútorných záležitostí potrebovala etablovať komunikačný kanál so sovietskym Ruskom. Mala záujem na bezproblémovom stiahnutí československých légií zo Sibíri a na dokončení repatriácie zajatcov českého a slovenského pôvodu, ktorí v dôsledku občianskej vojny uviazli na území ovládanom Moskvou. V súlade s pozíciou Dohodových mocností nedošlo k diplomatickému uznaniu sovietskeho Ruska, ale len k nadviazaniu oficiálnych vzťahov. Dňa 20. júla 1920 pricestovala do Prahy misia sovietskeho Červeného kríža, ktorá mala pomáhať pri repatriácii ruských vojnových zajatcov, ktorí sa nachádzali v niekdajších rakúsko-uhorských zajateckých táboroch na území Československa.  Išlo o sedemčlennú misiu vedenú S. I. Gillersonom, ktorá  bola zároveň poverená zaisťovaním komunikácie s československými štátnymi orgánmi. Leninov režim recipročne umožnil Československej humanitárnej misii vedenej J. Skálou pricestovať v auguste 1920 do Moskvy.

Československá polícia nasadila na sledovanie misie sovietskeho Červeného kríža siedmych operatívcov (vo vtedajšej terminológii detektívov) a monitorovala jej stretnutia a korešpondenciu. Keď misia zamestnala miestnych pracovníkov na realizáciu administratívnych a technických činností, tak policajní operatívci medzi nimi získali niekoľkých informátorov.  Tento postup priniesol hmatateľné výsledky a veľmi rýchlo sa ukázalo, že misia sovietskeho Červeného kríža pod prikrytím humanitárnej činnosti vyvíja činnosť namierenú na destabilizáciu vnútropolitickej situácie v Československu. Členovia misie zaisťovali spojenie československej radikálnej ľavice s Moskvou a zabezpečovali jej financovanie a prísun propagandistických materiálov. Taktiež pristúpili k spravodajskej činnosti prostredníctvom verbovania agentov.

V. I. Lenin so zahraničnými delegátmi II. kongresu Kominterny v Moskve v júli/auguste 1920
Česi a Slováci pôsobiaci v Ruskej komunistickej strany boľševikov a slúžiaci v sovietskej Červenej armády v Moskve v lete 1920 (v treťom rade šiesty zľava A. Zápotocký)

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VI.).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • МЛЕЧИН, Л.М.: История внешней разведки – карьеры и судьбы, Центрполиграф, Москва 2008
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002