Zabudnutá agresia

Zabudnutá agresia

Kapitola z knihy ruského historika Marka Solonina „Bočka i obruči“ (Drohobyč 2004) sa venuje druhej sovietsko-fínskej vojne, ktorá vypukla 25. júna 1941. Na rozdiel od prvej sovietskej agresie na prelome rokov 1939/1940, ktorá je široko známa ako „Zimná vojna“, druhý sovietsky útok proti Fínsku predstavuje zabudnutú stránku histórie. Tieto udalosti zatienilo vypuknutie sovietsko-nemeckej vojny 22. júna 1941 a najmä povojnová snaha Moskvy zamlčať historickú pravdu o druhej agresii proti Fínsku.

Sovietsky plán nového útoku na Fínsko bol vypracovaný už v jeseni 1940, to jest iba polroka po uzatvorení mierovej zmluvy, ktorá bola podpísaná po skončení sovietsko-fínskej „Zimnej vojny“ v marci 1940.  Dňa 18. septembra 1940 ľudový komisár obrany Timošenko a náčelník Generálneho štábu Červenej armády Mereckov schválili dokument číslo 103203: „Úvahy o pláne strategického rozvinovania ozbrojených síl Sovietskeho zväzu pre prípad vojny s Fínskom“. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že v Timošenkových a Mereckových úvahách nie je ani jediné slovo o Nemecku. Bez akejkoľvek spojitosti s možnosťou využitia fínskeho teritória nemeckou armádou, sovietske velenie v septembri 1940 plánuje nasledujúce úlohy: „…vtrhnúť do stredného a južného Fínska, rozdrviť hlavné sily fínskej armády a ovládnuť túto časť krajiny. …Súčasne s hlavným úderom uskutočniť útok v smere Rovaniemi – Kemi a dosiahnuť pobrežie Botnického zálivu. Týmto spôsobom odrezať severné Fínsko a prerušiť priame spojenie stredného a južného Fínska so Švédskom a Nórskom…“.

Niekoľko týždňov po podpísaní „Úvah o pláne strategického rozvinovania ozbrojených síl Sovietskeho zväzu pre prípad vojny s Fínskom“ sa v Berlíne uskutočnilo stretnutie predsedu sovietskej vlády Molotova s Hitlerom. Politické rokovania trvali dva dni – 12. a 13. novembra 1940. Zo stenogramu ich rozhovorov vyplýva, že posudzovaniu „fínskej otázky“ venovali skoro polovicu všetkého času. Toto posudzovanie však prebiehalo vo forme dialógu medzi dvoma hluchými. Molotov s monotónnosťou obohranej platne opakoval jeden a ten istý súbor argumentov: podľa tajného sovietsko-nemeckého protokolu z roku 1939 celé Fínsko patrí do záujmovej sféry Sovietskeho zväzu a preto Moskva má právo pristúpiť ku „konečnému riešeniu“ fínskej otázky v akomkoľvek jej vyhovujúcom termíne. Hitler čím ďalej tým viac podliehal svojej hystérii a stále odpovedal, že nedovolí nijakú novú vojnu v regióne Baltického mora, ktorá by Britom dala dôvod a možnosť vmiešať sa, pretože Nemecko potrebuje plynulé dodávky železnej rudy zo Švédska. Na rozdiel od augusta 1939 sa tentoraz nacistický vodca a komunistický pohlavár na ničom konkrétnom nedohodli a rozišli sa s pocitom hlbokej nedôvery jeden k druhému.

Napriek tomu dňa 25. novembra 1940 súdruh Molotov odovzdal nemeckému veľvyslancovi v Moskve grófovi Schulenburgovi návrh, ktorý obsahoval podmienky pripojenia sa Sovietskeho zväzu k Paktu troch mocností. V prípade ich akceptovania by vznikol Pakt štyroch mocností tvorený nacistickým Nemeckom, fašistickým Talianskom, militaristickým Japonskom a „neochvejne mierumilovným“ Sovietskym zväzom. V ten istý deň ľudový komisár obrany Timošenko zaslal veliteľstvu Leningradského vojenského okruhu direktívu o príprave vojny s Fínskom. Prvé slová tohto dokumentu zneli takto: „v podmienkach vojny Sovietskeho zväzu iba proti Fínsku pre efektívne riadenie a materiálne zabezpečenie vojsk bude potrebné…“. Ďalej bola v direktíve vytýčená úloha „rozdrviť ozbrojené sily Fínska, ovládnuť jeho teritórium… a na 45. deň operácie dosiahnuť pobrežie Botnického zálivu“. Helsinki mali byť obsadené „na 25. deň operácie“. Na základe tejto direktívy mali byť do 15. februára 1941 vypracované detailné operačné plány.

Politruk vedie ideologické školenie sovietskych vojakov pred útokom proti Fínsku v novembri 1939

Príslušníci Červenej armády v okupovanom fínskom Viipuri (dnešný ruský Vyborg) v marci 1940

Predseda vlády a zároveň minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu V. M. Molotov s vodcom nacistickej Nemeckej ríše A. Hitlerom v Berlíne 13. novembra 1940

Rokovania V. M. Molotova s A. Hitlerom v Berlíne 13. novembra 1940

Plánovanie útočnej vojny

Osobitnú pozornosť si zaslúžia dva momenty. Prvým je skutočnosť, že v uvedenom dokumente sa nedá nájsť žiadna spojitosť plánovanej vojny proti Fínsku s čo i len malou obavou Sovietskeho zväzu, že fínske teritórium bude využité vojskami hitlerovského Nemecka. Druhým momentom je striktné naformulovanie vojnových cieľov. Nehovorí sa o žiadnom „posunutí hraníc“ ďalej od Leningradu, ale o úplnej okupácii Fínska a o „dosiahnutí Botnického zálivu“.

V sovietskych štáboch sa práca rozbehla na plné obrátky. Už v marci 1941 zástupca ľudového komisára obrany armádny generál Mereckov uskutočnil na veliteľstve Leningradského vojenského okruhu niekoľkodňovú operačno-štábnu hru, počas ktorej sa precvičovali iba ofenzívne úlohy. Archívne dokumenty, ktoré to priamo potvrdzujú, boli zverejnené iba nedávno. Avšak aj za starých sovietskych čias v oficiálnej publikácii „História Leningradského vojenského okruhu“ bolo možné nájsť tieto slová „ …rekognoskácie na Karelskej šiji a na Kolskom polostrove boli užitočné a poučné. Počas nich sa analyzoval charakter súčasných ofenzívnych operácií“.

Fínske mesto Petsamo sovietski generáli už vtedy de facto považovali za svoju Pečenegu. Vtedajší náčelník štábu 14. armády (okolie Murmansku) L. S. Skvirskij vo svojich memoároch spomína na jednu epizódu z februára 1941. Keď sa dozvedel, že Sovietsky zväz vedie rokovania s Fínskom o získaní akcií niklových baní, veľmi sa udivil: „Načo ich kupovať, keď onedlho získame samotné bane?“. Pre vtedajšiu dobu je charakteristické, že tento názor sa úplne zhodoval s hláseniami, ktoré posielal z Moskvy do Helsínk fínsky veľvyslanec Paasikivi: „Sovietsky zväz použije proti nám silu, ak otázka baní nebude vyriešená…“

Nemalo by nás prekvapovať, že Sovietsky zväz sa opäť chystal vystúpiť v role zákerného agresora. Alebo snáď vpád do Poľska (september 1939), či okupácia Pobaltia (jún 1940) boli niečím iným, než aktom agresie proti štátom, ktorých suverenitu sa stalinský režim zaviazal rešpektovať? Otázku o skutočných zámeroch Sovietskeho zväzu voči Fínsku môžeme preto považovať za uzatvorenú. Naopak oveľa zložitejším sa javí hľadanie odpovede na inú otázku: na kedy bolo naplánované „konečné oslobodenie“ Fínska?

Veliteľstvo Leningradského vojenského okruhu popri operačnom pláne útoku na Fínsko vypracovalo aj „Plán krytia mobilizácie, sústreďovania a rozvinovania vojsk“. Tento plán mal rovnaký charakter ako „plány krytia“ ostatných západných pohraničných vojenských okruhov a neobmedzoval sa len na obranné opatrenia realizované na vlastnom území. Plány krytia obsahovali príkazy na aktívne ofenzívne nasadenie letectva, ktoré nemalo byť obmedzené vlastnou štátnou hranicou: „je potrebné získať vzdušnú prevahu a silnými údermi po vojenských zoskupeniach, železničných uzloch, mostoch a komunikáciách narušiť a zdržať sústreďovanie a rozvinovanie protivníkových vojsk “.

Najväčšiu pozornosť vyvolávajú posledné slová. Narušiť a zdržať sústreďovanie a rozvinovanie protivníkových vojsk je možné uskutočniť len a len v tom prípade, keď sa „Plán krytia“ začne realizovať ešte pred tým, ako protivník sám zaháji bojové akcie. V ideálnom prípade ešte pred tým, ako protivník pristúpil k rozvinovaniu svojich vojsk pozdĺž našich hraníc. Tieto argumenty potvrdzujú, že „Plány krytia“ západných pohraničných vojenských okruhov vo svojej podobe z mája 1941 vonkoncom nemali charakter plánov na odrazenie nepriateľskej agresie. Išlo o plány na zabezpečenie príprav Červenej armády k naneseniu zničujúceho úderu proti Nemecku a Fínsku. V prípade plánov krytia Kyjevského a Leningradského vojenského okruhu sa predpokladalo nielen aktívne ofenzívne nasadenie letectva, ale aj pozemných vojsk: „pri vhodných podmienkach budú vojská okruhu držiace obranné postavenia, spolu so zálohami okruhu, pripravené na rozkaz najvyššieho velenia zasadiť rýchle údery proti vojenským zoskupeniam protivníka a preniesť bojové operácie na jeho územie s cieľom obsadenia výhodných pozícií“.

Sovietsky plán vojenského útoku proti Fínsku z prelomu rokov 1940/1941

Propagandistický plagát oslavujúci komunistického vodcu J. V. Stalina a jeho Červenú armádu

Výcvik tankistov Leningradského vojenského okruhu pred júnom 1941

Výcvik delostrelcov Leningradského vojenského okruhu pred júnom 1941

Ofenzíva za každú cenu

Vojna však začala iným spôsobom ako plánovalo sovietske velenie a bol to nemecký Wehrmacht, ktorý predbehol Červenú armádu a zasadil zničujúci úder ako prvý.  Leningradský vojenský okruh to spočiatku nepocítil, pretože sa nenachádzal pri hraniciach s Nemeckom, ale jeho južný sused – Pobaltský vojenský okruh – bol priamo vystavený nemeckému útoku. V júni 1941 sa operačná situácia v Pobaltí vyvíjala katastrofálnym spôsobom a jedine pri Daugavpilse odvážny protiútok tankistov 21. mechanizovaného zboru generála Leljušenka na pár dní zabrzdil postup nepriateľa. Na všetkých ostatných úsekoch sa Nemci takmer bez prekážok prepravovali cez rieku Daugava v Lotyšsku a vytvorili predmostia pre ďalší postup v smere Rézekne – Pskov – Leningrad. Jedinou rezervou, ktorú mohlo sovietske velenie narýchlo použiť, bolo početné letectvo Leningradského vojenského okruhu. (Tento okruh sa vo vojnových podmienkach transformoval na Severný front).

Mosty a ženijné prepravy cez Daugavu sa nachádzali v účinnom dolete nasledujúcich bombardovacích leteckých plukov: 2; 44; 58. (letiská v okolí mesta Staraja Russ), 201; 202; 205. (letiská v okolí mesta Gatčina). Chápalo sovietske velenie dôležitú rolu, ktorú môže zohrať letectvo pri udržaní obrany na takej strategicky dôležitej línii akou je veľká rieka? Áno, chápalo to veľmi dobre! O niekoľko dní neskôr, keď v Bielorusku v pásme rozbitého Západného frontu začali Nemci prekračovať rieku Berezina, sám ľudový komisár obrany Timošenko vydal rozkaz nasadiť do útokov na mosty a ženijné prepravy všetko čo môže lietať. Všetko od ľahkých bombardérov Su-2 až po ťažké a neobratné bombardéry TB-3.

Tento príkaz nariaďoval nepretržité letecké útoky z malých výšok. Nemeckí historici nazvali tieto dni „vzdušným Verdunom“. Sovietske letectvo utrpelo strašné straty. Letecké pluky diaľkových bombardérov DB-3, ktoré neboli vhodné pre akcie v malých výškach, sa topili ako sneh na slnku. V zostrelených strojoch zahynulo množstvo pilotov a navigátorov diaľkového bombardovacieho letectva – v podmienkach sovietskych vzdušných síl išlo o profesionálov s unikátnou úrovňou výcviku. Takúto cenu zaplatila Stavka za možnosť získať niekoľko dní na presun záloh z vnútorných vojenských okruhov do Bieloruska. Za povšimnutie stojí fakt, že nikto z historikov a vojenských špecialistov nikdy nekritizoval tento nemilosrdný, ale danou situáciou odôvodnený rozkaz ľudového komisára obrany Timošenka…

Avšak vráťme sa do Pobaltia. Mohlo letectvo Severného frontu (Leningradského vojenského okruhu) zasadiť citeľný úder mostom a ženijným prepravám na Daugave? V predvečer sovietsko-nemeckej vojny šesť vyššie spomenutých bombardovacích leteckých plukov disponovalo 201 strednými dvojmotorovými strojmi SB, ktoré boli v letuschopnom stave. Okrem nich bolo možné do masového leteckého úderu zapojiť aj tri bombardovacie letecké pluky (35; 50. a 53.), ktorých letiská sa nachádzali v okolí estónskeho mesta Tartu. Tieto pluky podliehali 4. leteckej divízii, ktorá bola od začiatku bojových akcií operatívne podriadená Severnému frontu. Išlo o ďalších 119 spoľahlivých bombardérov. Základne všetkých deviatich plukov sa nachádzali relatívne blízko k dolnému toku rieky Daugava (400 – 450 kilometrov), takže ich stroje mohli štartovať s maximálnym nákladom bômb.

Na rozdiel od tragickej situácie, ktorá vznikla v nebi nad riekou Berezina, bombardérom smerujúcim nad Daugavu bolo možné poskytnúť stíhací doprovod počas celého letu k cieľu a späť. Mohli ho zaistiť najnovšie stíhačky MiG-3 zo zostavy 7; 159. a 153. stíhacieho leteckého pluku. Sovietski historici s obľubou tvrdili, že najnovších stíhačiek bolo veľmi málo – len 162 strojov MiG-3 v letuschopnom stave. Je to určite menej ako ideálny stav, ale stále o polovicu viac, ako počet strojov jedinej stíhacej eskadry Luftwaffe operujúcej nad Pobaltím. Stíhacia eskadra JG-54 disponovala k 24. júnu 1941 len 98 stíhačkami Messerschmitt Bf-109 F v letuschopnom stave. (Popri tom by sme nemali zabúdať ani na stovky „zastaraných“ stíhačiek I-16 a I-153, ktorými v tomto priestore disponovalo sovietske letectvo).

Ak by sa vyššie uvedené letecké sily ukázali ako nedostatočné, tak Severný front mohol ešte nasadiť stroje 10; 137. a 72. bombardovacieho leteckého pluku. Ich základne sa nachádzali v okolí Murmanska a Petrozavodska, odkiaľ bolo možné bombardéry dosť rýchlo preveliť na juh na letiská v okolí Leningradu. Napriek tomu sa nám ešte stále môže zdať, že bombardérov nebolo toľko, koľko by ich sovietske velenie potrebovalo. Avšak 1. vzdušná flotila Luftwaffe, ktorá podporovala postup nemeckých divízií Skupiny armád „Sever“ cez Pobaltie, disponovala k 24. júnu 1941 iba 210 letuschopnými bombardérmi…

Poďme k ďalšej otázke – bolo by velenie vojenského letectva Severného frontu schopné zorganizovať hromadnú vzdušnú ofenzívu? Na každú hypotetickú otázku dá najlepšiu odpoveď prax. A prax ukázala, že velenie vojenského letectva Severného frontu dokázalo takúto ofenzívu zorganizovať perfektne! Na úsvite 25. júna 1941 všetky vyššie uvedené bombardovacie letecké pluky Severného frontu spolu s  letectvom Baltického loďstva a  Severného loďstva zasadili nepriateľovi silný a prekvapujúci úder. Pozrime sa, ako tieto udalosti opisuje hlavný maršal letectva Sovietskeho zväzu A. A. Novikov: „…ráno 25. júna som sa nachádzal na spojovacom uzle, ktorý bol umiestnený v  podzemnej miestnosti v budove štábu okruhu. Posledné prípravy, spresnenie údajov, krátke rozhovory s veliteľmi leteckých jednotiek – a potom už na základniach zarevali letecké motory. Vzdušné vojsko zložené z 263 bombardérov a 224 stíhačiek a bitevných lietadiel sa vrhlo na nepriateľa…  Úvodný nálet trval niekoľko hodín, jedna skupina striedala druhú… Po prvý krát v histórii nášho vojenského letectva sa do koordinovaného vzdušného úderu zapojilo také množstvo leteckej techniky a to po celej dĺžke frontu od Vyborgu do Murmanska…“.

Tento útok však ani náhodou nebol namierený proti Nemcom na línii rieky Daugava! Vzdušná armáda sa vrhla na… Fínsko. Bomby padali na mosty, cesty, továrne, železničné stanice, mestské sídliská, prístavy a letiská štátu, ktorý so Sovietskym zväzom len 12. marca 1940 podpísal mierovú dohodu. „Vzdušné nálety na našu krajinu, bombardovanie nechránených miest, zabíjanie mierumilovných obyvateľov – to všetko ukázalo aký je vzťah Sovietskeho zväzu k Fínsku, ukázalo jasnejšie než akékoľvek diplomatické vyhlásenia“  – oznámil poslancom parlamentu fínsky premiér Johan Rangell. Večer 25. júna 1941 parlament deklaroval, že Fínsko sa nachádza vo vojnovom stave so Sovietskym zväzom.

Sovietsky bombardér SB-2 na poľnom letisku v roku 1941

Príprava sovietskeho bombardéru DB-3 k náletu v roku 1941

Vyzbrojovanie sovietskeho bombardéru pred bojovou akciou v roku 1941

Posádky sovietskych bombardérov DB-3 pred bojovým štartom v roku 1941

„Plány sa musia plniť!“

Necháme na fínskych historikoch, aby ďalej diskutovali o tom, či vzdušné prepadnutie bolo príčinou vstupu Fínska do vojny, alebo či bolo len jednoducho využité ako vhodná zámienka vtedajším fínskym vedením, ktoré túžilo po revanši za tragédiu „Zimnej vojny“ z rokov  1939/1940. My sa namiesto toho radšej pokúsime porovnať to, čo sa udialo na úsvite 25. júna 1941 na sovietsko-fínskej hranici s tým, čo sa udialo na úsvite 22. júna 1941 na sovietsko-nemeckej hranici.

Čitateľa, ktorého uráža akékoľvek porovnávanie Stalina s Hitlerom, môžem hneď potešiť: odlišností bude viac ako podobností. Absolútne rovnakými boli iba podlé spôsoby, ktoré používali obaja diktátori, a taktiež „falošné výhovorky“, ktorými sa komunistickí aj nacistickí propagandisti pokúsili zmiasť svetovú verejnosť. Rovnako ako Nemecko, ani  Sovietsky zväz nepredložil obeti svojho útoku žiadne oficiálne výhrady týkajúce sa dodržiavania dvojstrannej mierovej zmluvy a až do poslednej chvíle s ňou udržiaval normálne diplomatické vzťahy. Sovietsky zväz, rovnako ako Nemecko, sa pokúšal uspať obeť svojho útoku lživými prejavmi priateľstva a vzájomného porozumenia. Len tri dni pred začiatkom masívneho bombardovania sovietsky veľvyslanec v Helsinkách Pavel Orlov večer 22. júna 1941 oznámil, že sovietska vláda bude rešpektovať neutralitu Fínska! A potom, keď Nemecko a Sovietsky zväz zahájili agresiu proti svojim obetiam, tak komunistickí propagandisti rovnako ako nacistickí propagandisti zanôtili pieseň o „vynútenom preventívnom útoku“.

Tu sa všetky podobnosti končia. Ďalej pokračujú už iba samé odlišnosti. Prvej vlny vzdušných náletov na sovietske letiská v Pobaltí sa na úsvite 22. júna 1941 zúčastnilo iba 76 bombardérov a 90 stíhačiek Luftwaffe. Fínsko bolo bombardované oveľa systematickejšie, čo je pochopiteľné – stačí si pozrieť vyššie uvedené početné stavy letectva Severného frontu. Nemecké letecké jednotky sa premiestnili na pohraničné letiská len niekoľko týždňov (alebo dokonca dní) pred začiatkom bojových operácií na východnom fronte. Posádky Luftwaffe lietali nad novým a málo známym teritóriom. „Stalinskí sokoli“ naopak lietali po dôverne známych trasách: počas prvej sovietsko-fínskej vojny v zime 1939/1940 letectvo Červenej armády uskutočnilo nad týmto teritóriom viac ako 80 tisíc bojových vzletov. Luftwaffe stála pred úlohou rozbiť sovietske letectvo, ktoré ju mnohonásobne prevyšovalo počtom svojich lietadiel. Vojenské vzdušné sily Sovietskeho zväzu sa pri svojich operáciách nad Fínskom mohli stretnúť iba s niekoľkými desiatkami  fínskych stíhačiek…

Najväčšie odlišnosti môžeme nájsť pri porovnaní politických dôsledkov 22. júna 1941 a 25. júna 1941. Zákerné prepadnutie Sovietskeho zväzu bolo Norimberským medzinárodným súdnym tribunálom kvalifikované ako jeden z najťažších zločinov hitlerovského režimu. Sovietsky zväz bol tiež zapojený do činnosti tohto tribunálu – avšak vonkoncom nie v role jedného z obžalovaných… Nemeckí historici počas niekoľkých desaťročí vykonali ohromné kvantum práce pri odhaľovaní mechanizmu prípravy a rozpútania celosvetového vojnového masakru. Ich sovietski „kolegovia“ postupovali oveľa rafinovanejšie. Vo väčšine náučno-populárnych kníh o vojenskej histórii (a k týmto knihám je potrebné pripočítať aj vysokoškolské učebnice histórie ZSSR) sa nenachádza ani najstručnejšia zmienka o horiacich fínskych mestách.

Existuje len pár kníh, ktoré spomínajú bombardovania Fínska v júni 1941, avšak útoky sovietskeho letectva vysvetľujú úplne zvláštnym spôsobom. Ich autori tvrdia, že išlo o „preventívny úder proti nepriateľským letiskám“, ktorý mal absolútne obranný charakter!  Podľa tejto logiky sa ukazuje, že všetkých 22 bombardérov fínskeho letectva (z ktorých najlepšie boli britské stroje Bristol „Blenheim“ – ekvivalent „zastaraných“ sovietskych strojov SB) predstavovalo pre Leningrad takú hrozbu, že iba rýchly preventívny útok  mohol zachrániť mesto. Na odrazenie potenciálnych fínskych náletov na Leningrad vraj nestačilo ani 162 najnovších stíhačiek MiG-3 ani 395 „zastaraných“ stíhačiek I-16 sústredených v jeho okolí.

Ak napríklad otvoríme solídnu a veľmi známu monografiu M. N. Koževnikova, tak si v nej môžeme prečítať nasledujúce riadky: „…s cieľom oslabiť nepriateľské letectvo a zmariť pripravujúce sa nálety na Leningrad, sovietske velenie nariadilo pripraviť a vykonať masové útoky na letiská Fínska a severného Nórska, kde boli základne nemeckej 5. vzdušnej flotily a fínskeho letectva…“. Tak toto je naozaj formulácia skutočného majstra! Iba jedno maličké písmenko „a“, ktoré úplne zahmlieva zmysel udalostí a skutočnosť prevracia z nôh na hlavu. Je pravdou, že na nórskych letiskách okupovaných na jar 1940, boli v júni 1941 rozmiestnené nemecké letecké jednotky. Avšak na fínskych letiskách sa nenachádzala žiadna eskadra či skupina Luftwaffe a to nielen pred 25. júnom 1941, ale ani dlho po tomto dátume. Súdruh M. N. Koževnikov pri využití spojky „a“ ľahko a jednoducho zmiešal všetko dohromady. Fínske letectvo a nemecké letectvo, fínske letiská a Nemcami okupované nórske letiská. V neposlednom rade zmiešal legitímne nálety sovietskeho letectva na nemecké základne v Nórsku s masovým bombardovaním Fínska, ktorého neutralitu sa stalinský režim zaviazal rešpektovať.

Znovu sa vráťme k memoárom hlavného maršala letectva Sovietskeho zväzu A. A. Novikova: „…čeliť nepriateľovi sa pripravovali aj pozemné vojská okruhu. Všetci boli vtedy pevne presvedčení, že vojská okruhu budú nasadené iba na sovietsko-fínskej hranici – od Barentsovho mora po Fínsky záliv. V tieto dni nikto nepredpokladal, že udalosti sa čoskoro vyvinú úplne inak než sme plánovali pred vojnou…“.  Presne tak! Ak by Hitler neprekazil tieto plány, tak sovietske vojská by boli „nasadené“ po celej dĺžke fínskej hranice od Baltického po Barentsovo more. Boli by nasadené takým spôsobom, aký sa „plánoval pred vojnou“. Memoáre A. A. Novikova boli publikované v 1970 roku, dávno pred tým ako Viktor Suvorov napísal prvé stránky svojho „Ľadoborca“…

Helsinki počas sovietskeho bombardovania

Následky sovietskeho náletu na Helsinki

Sovietske bombardovanie mesta Turku

Letecký útok na sklady fínskej firmy Hannkija

Dôsledky sovietskej agresie

Situácia Severného frontu (Leningradského vojenského okruhu) bola v istom zmysle unikátna. Slabá a pasívna fínska armáda nemohla narušiť mobilizáciu vojsk tohto okruhu a ich rozvinovanie v naplánovaných počtoch a termínoch. Na sovietsko-fínskych hraniciach preto nedošlo ku katastrofe, ktorá sa stala na sovietsko-nemeckých hraniciach, kde útok Wehrmachtu 22. júna 1941 rozvrátil naplánovaný priebeh mobilizácie a rozvinovania vojsk tamojších vojenských okruhov.

Generáli Popov a Nikišev (veliteľ a náčelník štábu Severného frontu) dostali rozkaz zahájiť realizáciu „Plánu krytia“ a oni tento plán vyplnili v plnom rozsahu a v stanovených termínoch. Invázia do Fínska bola rozvrhnutá do niekoľkých etáp a tá prvá sa uskutočnila v rámci „Plánu krytia“. Tento dokument nariaďoval bombardovanie cieľov na fínskom území a velenie Severného frontu túto úlohu úspešne splnilo. Čo sa však týka nasadenia pozemných vojsk, tak plán krytia ponechával toto rozhodnutie na Moskve: „…za priaznivých podmienok….byť pripravený na základe rozkazov najvyššieho velenia k zasadeniu prudkých úderov proti nepriateľovi…“.

Generáli Popov a Nikišev si netrúfli sami na vlastnú zodpovednosť rozhodnúť, či už nastali „priaznivé podmienky“ na prekročenie fínskej hranice a útok pozemných vojsk. Oni sa jednoducho rozhodli, že budú trpezlivo čakať na rozkaz najvyššieho velenia. Preto žiaden zo svojich mechanizovaných zborov neodvelili proti Nemcom postupujúcim na Leningrad a z fínskej hranice na juh nepresunuli ani jeden jediný tank. Avšak sovietska politická elita a generalita boli v tomto čase už zaneprázdnené úplne inými problémami ako Fínskom! Sovietskemu najvyššiemu veleniu po 22. júni 1941 trvalo celý týždeň, kým sa zorientovalo v operačnej situácii v Pobaltí a začalo adekvátne reagovať. Až potom boli hlavné úderné sily Severného frontu stiahnuté z fínskych hraníc a odvelené k Pskovu a Leningradu proti postupujúcim nemeckým divíziám. Taktiež sovietske letectvo opustilo oblohu nad Karéliou a presunulo sa na juh.

Fínske velenie vyčkávalo so svojou ofenzívou do 10. júla 1941 a až potom jeho armáda prešla do útoku v priestore medzi Ladožským a Onežským jazerom. Fínska ofenzíva na Karelskej šiji sa začal ešte neskôr ako ofenzíva v Karélii, až 31. júla 1941. Tempo fínskeho postupu v lete 1941 bolo všeobecne nízke, čo spôsobil zložitý charakter terénu a nízka technická úroveň fínskej armády. Jej pechota nebola jednoducho schopná prelamovať sovietsky front takým spôsobom ako nemecké tankové kliny. Napriek tomu vo fínskom zajatí skončilo 64.188 sovietskych vojakov.

Na konci augusta 1941 generál Keitel adresoval generálovi Mannerheimovi oficiálny list najvyššieho nemeckého velenia, v ktorom navrhoval spoločným nemecko-fínskym útokom dobiť Leningrad. Fínom sa zároveň odporúčalo pokračovať v útoku na juh od rieky Svir s cieľom spojiť sa s Nemcami útočiacimi k severu na Tichvin. Na tieto nemecké návrhy však fínsky prezident Risto Ryti a vrchný veliteľ Mannerheim odpovedali 28. augusta 1941 kategorickým odmietnutím. Najvyššie nemecké velenie sa nevzdávalo a 4. septembra 1941 bol na stretnutie s Mannerheimom vyslaný generál Jodl, avšak výsledok bol ten istý. Fíni obsadili iba to územie, ktoré pokladali za potrebné na zaistenie bezpečnosti svojich pôvodných hraníc z roku 1939 a ďalej už nespravili ani krok.

Zvykne sa hovoriť, že „história nepozná podmieňovací spôsob“. Avšak veda o histórii tento spôsob pozná. Analýza nerealizovaných alternatív totiž veľmi často dovoľuje presnejšie a hlbšie pochopiť podstatu toho, čo sa udialo v skutočnosti.  V reálnej histórii leta 1941 fínska armáda po krvavých bojoch dosiahla líniu pôvodnej hranice z roku 1939 a na Ladožsko – Onežskej šiji túto líniu prekročila. Ale všetko mohlo byť aj inak. Položme si otázku: čo mohol Sovietsky zväz získať a čo stratiť, ak by spravil politické gesto dobrej vôle a Fínsku vrátil územia obsadené na prelome rokov 1939/1940?

S pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote  môžeme predpokladať, že ak by Sovietsky zväz predložil Fínsku kompromisné riešenie týkajúce sa jeho území obsadených počas „Zimnej vojny“, tak by bolo možné vyhnúť sa novej sovietsko-fínskej vojne. Ak by sa historické udalosti leta 1941 vyvinuli týmto smerom, ich dôsledky by mali obrovský význam. Po prvé: do Pobaltia by bolo možné presunúť (a presunúť včas, nie až po porážke Severozápadného frontu) veľké sily – dva mechanizované zbory, pätnásť streleckých divízií a množstvo leteckých a delostreleckých jednotiek Severného frontu. Došlo by tak skoro k dvojnásobnému posilneniu sovietskych vojsk rozmiestnených v Pobaltí. Neskôr v júli a v auguste 1941 by proti Nemcom mohli byť nasadené tie zálohy, ktoré v reálnej histórii boli odoslané do Karélie proti Fínom: 88; 265; 272; 291. a 314. strelecká divízia, 3. leningradská divízia ľudovej domobrany, množstvo samostatných plukov NKVD a námorná pechota. Mohli by sa Nemci za takýchto okolností dostať až na predmestia Leningradu?

Po druhé: bolo by možné zabrániť blokáde Leningradu. Aj keby spojené sily Severozápadného a Severného frontu napriek všetkému nezastavili útok Wehrmachtu už na prístupových cestách k Leningradu a Nemci by prenikli na jeho predmestia, tak napriek tomu by úplná blokáda bola absolútne neuskutočniteľná. Leningrad sa nerozkladá na polostrove, takže sa nedá blokovať len z jednej strany.  Ak by za týchto okolností Fínsko ostalo neutrálnym susedom, tak Leningrad by bolo možné zásobovať po železnici cez Petrozavodsk, Sortavalu a Karelskú šiju. Dokonca aj keby sa Nemcom podarilo postúpiť ešte ďalších 250 kilometrov cez lesy a močiare z Tichvina do Petrozavodska (čo sa im v reálnej histórii nepodarilo), tak ani v takomto prípade by Leningrad nemohli vyhladovať.  Najdôležitejší sovietsky spojenec (od decembra 1941) – bohaté a za daných okolností maximálne štedré USA – by určite zaplatili neutrálnym Fínom za dodávky potravín do Leningradu.

Po tretie: výroba leningradského vojenského priemyslu by mohla bežať na plný výkon. Pri fungovaní železničného spojenia by obrovské tankové, delostrelecké a letecké závody v Leningrade mohli bez prestávky pracovať pre víťazstvo Červenej armády. Na plný výkon by mohli pracovať po celú vojnu! Kto spočíta, koľko životov sovietskych vojakov by bolo možné týmto zachrániť? Ostáva trpkou historickou pravdou, že národy Sovietskeho zväzu veľmi draho zaplatili za stalinskú posadnutosť a túžbu „oslobodiť fínskych triednych bratov spod jarma kapitalizmu“…