Pražská jar v zajatí dezinformácií a propagandy (1. časť)

Pražská jar v zajatí dezinformácií a propagandy (1. časť)

Sovieti využívali propagandu a dezinformácie na ospravedlňovanie svojej násilnej politiky voči Československu. Súčasný Kremeľ z tejto propagandy čerpá a sovietsku interpretáciu roku 1968 neustále priživuje.

Pražskou jarou v Československu označujeme obdobie od januára do augusta 1968, keď moc v krajine prevzala reformná skupina komunistov pod vedením Alexandra Dubčeka.

Toto obdobie je charakteristické liberalizáciou a demokratizáciou socialistického režimu, ktoré postupne prebiehali od začiatku 60. rokov a vyvrcholili práve v roku 1968. Pražskú jar ukončil až vpád armád piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968.

Za tých osem mesiacov roku 1968 prijalo komunistické vedenie niekoľko reforiem, ktoré mali režim demokratizovať. Už pred rokom 1968 režim rehabilitoval niektoré obete stalinizmu a v tejto politike chcel Dubček pokračovať.

V akčnom programe, ktorý KSČ prijala v apríli 1968 komunisti počítali s uvoľnením cenzúry, demokratizáciou riadenia komunistickej strany, liberalizáciou ekonomiky, oslobodením kultúrneho a vedeckého života od zásahov štátu, ale aj so silnejšou spoluprácou so západnými krajinami.

Dubček však nepočítal so zrušením dominantnej úlohy KSČ v riadení štátu ani so zavedením pluralitného straníckeho systému a slobodných volieb. Socialistické zriadenie v Československu chcel zachovať, podobne ako blízke spojenectvo so Sovietskym zväzom. Pre jeho politický koncept sa vžil názov „socializmus s ľudskou tvárou“.

Hoci bol Dubček so svojimi reformami v Československu populárny a obyvateľstvo do tohto reformného procesu vkladalo veľké nádeje, nie každý doma a v zahraničí bol spokojný.

S nevôľou na Pražskú jar nazerali ostatné krajiny východného bloku ako NDR, Poľsko, Bulharsko či Sovietsky zväz, ktoré v reformnom procese v Prahe videli ohrozenie socializmu nielen v Československu, ale v celom východnom bloku.

Sovieti vnímali všetky akcie, ktoré nešli presne v nadiktovanej sovietskej línii ako potenciálne ohrozenie socializmu a hlavne svojej moci v Európe. Poslušnosť svojich satelitov si udržiavali aj vojenskými prostriedkami (napríklad krvavé potlačenie maďarského povstania v roku 1956).

Od marca do augusta 1968 sa predstavitelia Československa a Sovietskeho zväzu, respektíve ostatných krajín východného bloku niekoľkokrát stretli na spoločných rokovaniach (Drážďany, Čierna nad Tisou, Bratislava), kde Brežnev tlačil na Dubčeka, aby reformný proces zastavil.  

Lenže Dubček reformný proces nezastavil a sovietske politbyro (najvyšší orgán Komunistickej strany ZSSR) na čele s Brežnevom sa 18. augusta definitívne rozhodlo pre vojenský zásah, pričom určili aj pevný termín. Variant vojenského zásahu v Československu ležal na stole už od jari 1968. V máji 1968 v Československu dokonca prebehlo sovietske vojenské cvičenie Šumava.

21.8.1968: Invázia do Československa

Invázia s názvom Operácia Dunaj prebehla v noci z 20. na 21. augusta. Ako ospravedlnenie invázie Sovieti využili takzvaný pozývací list, v ktorom mala vláda v Československu žiadať o pomoc proti kontrarevolúcii. V skutočnosti tento list podpísala len skupina konzervatívnych komunistov okolo Biľaka, Indru, Koldera, Švestku či Kapka, ktorí s reformným procesom nesúhlasili.

Konzervatívni komunisti chceli na svoju stranu dostať väčšinu strany. To sa im však nepodarilo a ÚV KSČ schválilo vyhlásenie, v ktorom uviedlo, že invázia prebehla bez pozvania vlády a vstup vojsk považuje za porušenie medzinárodného práva.  

Na území Československa od 21. augusta operovalo až pol milióna cudzích vojakov. Okupanti do akcie zapojili 6300 tankov, 800 lietadiel a 2000 diel.

Následne Sovieti uniesli Dubčeka a jeho spolupracovníkov do Moskvy, kde po dlhých rokovaniach obe strany (až na Františka Kriegela) podpísali takzvané Moskovské protokoly, ktoré de facto legalizovali pobyt armád Varšavskej zmluvy v Československu a zastavili demokratizáciu krajiny.

V októbri 1968 Československo podpísalo so Sovietskym zväzom dohodu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území Československa. Sovieti v Československu rozmiestnili 75-tisíc vojakov. Pričom okupácia trvala do roku 1991, keď odišiel z československého územia posledný sovietsky vojak.

Od augusta 1968 už nemôže byť o reformnom procese ani reč, hoci Dubček stál na čele ÚV KSČ aj napriek nevôli Sovietov až do apríla 1969, keď ho vo funkcii vystriedal Gustáv Husák.

S nástupom Husáka do čela ÚV KSČ začína v Československu normalizácia, t.j. návrat k poriadkom spred demokratizačných 60. rokov. To znamená tvrdá cenzúra, šikana a postihovanie za každý názor, ktorý čo i len jemne vybočoval z dogmatickej ideologickej doktríny.

Od augusta do konca roka 1968 zahynulo v dôsledku okupácie 137 československých sivilistov. Do konca okupácie v roku 1991 zomrelo až 406 československých občanov.

Pred aj po invázii môžeme sledovať silné propagandistické a dezinformačné úsilie Sovietov, ktoré malo legitimizovať násilnú a krvavú sovietsku politiku.

Propaganda pred inváziou do Československa

Pred inváziou stáli na čele dezinformačnej kampane hlavne sovietske tajné služby, ktoré chceli vtedajšie politbyro presvedčiť o nutnosti vojenského zásahu v Československu. O tejto kampani píše vo svojej knihe Operace Dunaj (2018) historik Daniel Povolný.

Na čele KGB stál v tom čase Jurij Andropov, ktorý bol v období 1982-1984 generálnym tajomníkom ÚV KSSZ. V roku 1968 však dezinformoval o imperialistickom sprisahaní v Československu nielen sovietskych občanov, ale aj členov politbyra.

Andropov dával ničiť hlásenia, ktoré nasvedčovali o tom, že USA, CIA a ani Západ nemajú so situáciou v Československu nič spoločné. Naopak predkladal len také (sfalšované), ktoré hovorili o opaku.

Povolný popisuje jeden zaujímavý príbeh sovietskeho rozviedčika Ivana Ivanoviča Lezžova, ktorý slúžil vo Frankfurte nad Mohanom. Jeho úlohou bolo mapovať pohyby amerických a západonemeckých vojenských jednotiek.

V roku 1968 výrazne vzrástol počet telegramov, v ktorých ho nadriadení žiadali o preverenie situácie. Keď Lezžov posielal len hlásenia, v ktorých konštatoval, že k zvýšenej aktivite amerických a nemeckých vojsk nedochádza, začínali naňho chodiť sťažnosti a rozkazy na opätovné preverenie situácie. KGB jeho správy vždy označovala za zlé.

Absurdná situácia nastala 5. augusta 1968. V okolí československých hraníc spozorovali vozidlá s označením US Army, ktoré do Československa vozili vojenskú techniku. Lezžov situáciu okamžite nahlásil.

Menší problém bol v tom, že išlo o techniku z druhej svetovej vojny, ktorú používali pri natáčaní filmu Most pri Remagene. Tento fakt Sovietov nezaujímal, dôležité pre nich bolo, že konečne majú „dôkaz“ o Západom pripravovanej kontrarevolúcii v Československu.

Propaganda počas a po invázii

Aj inváziu sprevádzala silná dezinformačná kampaň, ktorej hlavnou tézou bolo, že armády Varšavskej zmluvy prišli Čechom a Slovákom pomôcť, pretože Západ spolu s domácimi agitátormi pripravovali kontrarevolúciu s cieľom zvrhnúť socializmus.

Okupantov zaskočil silný odpor domáceho obyvateľstva. Nedokázali pochopiť, prečo sa ľudia proti „bratskej pomoci“ tak búria.

Okrem základných politických a vojenských inštitúcií vojaci obsadili aj hlavné mediá. Ako však píše historik Petr Blažek vo svojej štúdii Okupačná propaganda na československom území po 21. auguste 1968 (2009), okupantom sa síce podarilo do dvoch dní obsadiť centrálne rozhlasové a televízne stanice, ako aj redakcie niektorých novín, nedokázali však zabrániť redaktorom a technikom pracovať v náhradných priestoroch.

V prvých dňoch rozširovali propagandistické odkazy hlavne okupačné vojská vo forme letákov. Tie však boli plné zlých prekladov, gramatických a štylistických chýb, rusizmov, germanizmov a na obyvateľov nemali zásadný vplyv.

Sovieti pred inváziou pripravili aj niekoľko ideologických, propagandistických brožúr. Jedna z najznámejších vyšla prvýkrát v sovietskom denníku Pravda už 22. augusta (čo svedčí o príprave na inváziu) pod názvom K udalostiam v Československu. Známa je aj pod názvom Biela kniha.

V nej sovietski ideológovia predkladajú svoje „dôkazy“ o pripravovanej kontrarevolúcii a existencii militantných skupín v Československu. Situácia bola vraj kritická a rôzne pravicové (fašistické) a protisocialistické živly sa chystali na prevrat.

Bielu knihu rozdávali Sovieti ľuďom, ktorí sympatizovali so Sovietskym zväzom a tí ju potom šírili ďalej.

Sovieti propagandisticky zneužili aj pád vrtulníka blízko Kostomlat (neďaleko Teplíc), ktorý havaroval z technických príčin a zahynuli v ňom dvaja novinári. Podľa ich interpretácie vrtulník zostrelili kontrarevolucionári. Za dôkaz vydávali aj diery v plechu, ktoré však urobili hasiči sekerou. Svoju dezinformáciu o tejto nehode dokonca vložili aj do Bielej knihy.

Okupačné jednotky sa verejnú mienku snažili ovplyvniť aj rozhlasovým a televíznym vysielaním. Známou rozhlasovou stanicou okupantov bola Vltava, ktorá vysielala z Drážďan. Vltava vysielala aj po podpise Moskovských protokolov 26. augusta.   

Pár dní z Bratislavy vysielala rozhlasová stanica Družba, ktorú obsluhovali priamo sovietski dôstojníci.

Známa okupačná tlačovina bol časopis Zprávy, ktorý vyšiel od 30. augusta 1968 do 10. mája 1969 v 61 číslach. V propagandistickej snahe okupantom pomáhali aj domáci konzervatívni komunisti.

Sovietska propaganda o Pražskej jari však nemala na Čechov a Slovákov zamýšľaný účinok. Ešte počas prvých mesiacov roka 1969 sa konali veľké demonštrácie proti okupácii. Spomenúť môžeme napríklad demonštrácie po smrti Jana Palacha v januári 1969 či demonštrácie po hokejových víťazstvách Československa nad Sovietskym zväzom v marci 1969.

Po dosadení Husáka na čelo Komunistickej strany na jar 1969 ukončili Vltava a Zprávy svoju pôsobnosť na našom území. To však neznamená, že sa Československo zbavilo sovietskej propagandy. Tá len prešla dominantne do „domácich“ rúk pod vedením Husáka.

Príklad normalizačnej propagandy o auguste 1968.

Na zaujímavú propagandistickú akciu československých tajných služieb počas normalizačného obdobia, ktorá šírila konšpiračné teórie o auguste 1968 upozorňuje Archiv bezpečnostních složek ČR.

Na 11. výročie augustovej invázie v roku 1979 sa v Londýne konala demonštrácia na podporu normalizačného režimu v Československu, na ktorej vystúpil aj pravnuk Karla Marxa Jean Robert Longuet, inak autor normalizačnej knihy V srdci Európy: Pražská jar alebo jeseň?

Demonštráciu organizovala československá tajná služba pod krycím názvom Oceán Ⅱ. V spolupráci s tajnou službou vydala o demonštrácii správu aj tlačová agentúra ČTK, ktorá kritizovala, že „buržoázne britské médiá“ o akcii vôbec neinformovali. ČTK písala aj o Longuetovi, ktorý z Pražskej jari obviňoval priamo americkú CIA.

Druhou časťou akcie bola o niekoľko týždňov konferencia v Prahe, ktorá mala poukázať na ťažké podmienky „slobody tlače buržoáznych spoločností“, toto tvrdenie demonštrovala neochota západných nakladateľstiev vydať už spomínanú Longuetovu knihu.

Konferenciu pripravil komunistický režim a jej priebeh bol narysovaný podľa vopred dohodnutého manuálu. Určoval, čo a ako môžu média z akcie odvysielať a napísať.

Sovietska propaganda o auguste 1968 vychádzala z presvedčenia, že ochrana vlastnej sféry vplyvu dáva štátu morálne právo konať bez akýchkoľvek limitov. Sovieti toto právo uprednostnili pred medzinárodným právom. Úlohou propagandy bolo vytvoriť také správy, ktoré by tento výber ospravedlňovali.

Ak realita nezodpovedala sovietskej ideologickej mozaike, propagandisti sa neštítili realitu prekresliť vo svoj prospech. Presne tento príklad je sovietska interpretácia Pražskej jari ako kontrarevolučného, protisocialistického a protisovietského sprisahania s pomocou Západu. To, že sa táto interpretácia nezakladala na pravde, už bola druhá vec.

Sovietsky zväz považoval za nepriateľa každého, kto nenasledoval jeho dogmatické vízie. V roku 1968 to bolo v sovietskych očiach Československo a tak sa Sovieti rozhodli k násilnému kroku na základe vykonštruovaných zámienok.  

Radikálni komunisti a Sovietsky zväz sa tejto „sprisahaneckej“ interpretácie Pražskej jari nevzdali až do svojho rozpadu.

O tom, ako prezentuje Pražskú jar súčasný Kremeľ, sa dozviete v druhej časti nášho článku už čoskoro.